Najhoršou kombináciou je, ak sa „logika“ infantilných deštruktérov, založená zväčša na jedinej primitívnej axióme: „Eliminovať. Vždy a za každú cenu! A všetko!“, spojí s psychiatrickou poruchou.
Otázka či sa dištancovať od Ľuboša Blahu alebo ho rovno ignorovať, alebo zosmiešňovať (v zmysle jeho diskreditácie) ako jeho oponenti, ktorí sú častokrát len jeho fikciou, je problémom pre kohokoľvek, kto sa sebadefinuje ako ľavičiar.
Hon na plagiátorov má ďalšiu svoju obeť. Avšak otázka zohľadňujúca prezumpciu neviny znie: Ide o jednoznačného vinníka alebo ide len o nevinnú obeť?
Schopnosť obísť systém a pravidlá len za účelom súkromného zisku, má v našom prostredí hlbšie korene. Od kolektívneho zbavovania sa viny za minulý režim – dokazovanie schopnosti obchádzať takýto systém a chvastať sa pred známymi v období, keď už mi za to nič nehrozí, cez stále aktuálnu kapitalistickú axiómu o minimalizácii strát (čas) a maximalizácii zisku (titul), až po večnú a obsedantnú „argumentáciu rodinou“.
Kto ešte dokáže byť skutočne kritický a kto sa na kritike priživuje len svojou intelektuálnou pózou, ale len v istých medziach, aby sa náhodou niekoho nedotkol? Nie je čas ísť konečne do konfliktu so súčasným systémom a odhaliť tak jeho simulovanú tolerantnosť?
Definitívne vyslobodenie sa spod vplyvu moci nie je možné a ten, kto tomu verí jej s veľkou pravdepodobnosťou už podľahol. Naopak – ten, kto ešte nepodľahol, sa pomocou mocenských kontratechník môže pokúsiť minimalizovať alebo neutralizovať jej rozsah pôsobnosti.
Symboly vôbec nie sú dôležité len pre totalitné režimy, ale pre každého človeka, ktorý sa pomocou nich orientuje vo svete a podľa nich klasifikuje svoje skúsenosti. Či ako by dodal samotný Cassirer alebo ďalší antropológ Gilbert Durand – človek môže pomocou nich spájať rôzne protiklady a tenzie, čím chaotický svet vnemov premieňa v svet ovládnutý a regulovaný istým „symbolickým rádom“.
Matoviča možno vnímať ako vnútorný antisystémový rozpor parlamentnej demokracie. Funguje v rámci jej pravidiel, no už od samotného začiatku spochybňuje jej model postavený na tzv. štandardných stranách, ktoré medzi sebou súperia rovnako ako korporácie.
50-dňové moratórium nie je ani diskriminačné, ani protidemokratické. Práve naopak. Môže byť dokonca v súlade s ústavou a vytvárať podmienky pre lepšie fungovanie demokracie.