Investície do vzdelávania napríklad zlepšujú zdravotné vyhliadky ľudí, schopnosť získať lepšiu prácu či zvýšenú mieru inovácií a následne vyššie príjmy do štátneho rozpočtu, no nemajú taký populistický náboj ako nákup stíhačiek či zníženie daní.
Zatiaľ čo súkromné firmy čerpajú know-how zo štátom dotovaných univerzít a štátnych výskumných inštitúcií napríklad pri medicínskom výskume, patenty na lieky, ktoré vznikli aj na základe tohto výskumu už ostávajú v súkromných rukách a sú často umelo predlžované.
Ak by sme prijali prístup rovných daní k financovaniu boja proti kríze, môžeme dopadnúť ako vo Francúzsku, kde protesty Žltých viest začali kvôli zavedeniu (rovnej) ekologickej dane na motorové palivá. Ľudia s nižšími príjmami majú omnoho nižší disponibilný príjem – po zaplatení životných nevyhnutností im zostáva mizivé percento na úspory či na veci, ktoré by zvýšili kvalitu ich života.
Ak tu máme situáciu, že úzka skupina ľudí (akýchkoľvek, no v tomto prípade ultrabohatých) má neproporcionálne veľký vplyv nad politikou, firmami a médiami, môžeme hovoriť o demokratickom deficite. Spoločnosť sa tak stáva dobrým miestom pre život iba pre úzku skupinu ľudí.