Súboj o prezidentský palác sa v týchto dňoch dostáva na cieľovú rovinku pred prvým kolom volieb. Na nezáživnosť diania sa nemožno sťažovať. Posledné predvolebné prieskumy priniesli prekvapenia i zásadné preskupenie síl, avšak stále je možné, že to najšťavnatejšie nás čaká až po 16. marci. Hoci záverečný diskusný šprint kandidátov ešte môže zamiešať poradím (i keď zlato je už zrejme isté), sotva možno očakávať, že nasledujúce dni prinesú do súboja nové témy.
Tie, ktoré kampaniam a diskusiám dosiaľ dominovali, síce vzbudzujú vášne, ale od chlebových otázok majú ďaleko. Otázky legalizácie mäkkých drog či registrovaných partnerstiev majú svoje opodstatnenie, avšak v rámci prezidentských volieb slúžia najmä ako muničný sklad samozvane protisystémových konzervatívnych kandidátov. Opakované nastoľovanie týchto tém v televíznych diskusiách, ako i tlačených analýzach je skôr prejavom zámerného dúchania do pahrieb tlejúcich spoločenských konfliktov než vyjadrením pálčivých problémov ulice. O tie pritom niet núdze.
Ak hovoríme napríklad o zamestnanosti, pre štruktúru domáceho priemyslu patrí Slovensko medzi automatizáciou najviac ohrozené krajiny Európy. Je nepochopiteľné, že táto skutočnosť, ktorej budeme čeliť čoraz zreteľnejšie, nepatrí u kandidátov z čela prieskumov medzi prioritné témy. Mohla by padnúť prirodzená otázka – problém je reálny, čo s tým však prezident môže urobiť?
To, čo pri väčšine zásadných tém so širokým spoločenským dosahom: upozorňovať na ne, predkladať možné riešenia, sprostredkúvať nadstranícku diskusiu. Príležitosť sa núka sama. V uplynulom roku bolo možné z viacerých strán, najmä však od odborárov, počuť oživené úvahy o skrátení pracovného času, ktorý sa nemenil už niekoľko desaťročí (osemhodinový pracovný deň máme už sto rokov). Podľa autorov vlani opäť vydaného programového dokumentu Co chtějí socialisté bola „osmihodinová pracovní doba dávno předstižena“ už v r. 1934! Súčasťou požiadaviek vtedajšej ľavice bolo zavedenie 35 hodinového, päťdňového pracovného týždňa, aký je dnes vo Francúzsku.
Osemdesiat rokov starý dokument reprezentujúci sociálnodemokratickú víziu pre ČSR však ponúka viac podnetov, ktoré sú pre dnešné Slovensko relevantnejšie než prekáračky o morálno-etických otázkach, akých sme svedkami. Nie, že by tie neboli dôležité, avšak ľahko sa môžu dostať do tieňa náhlivejších spoločenských výziev v podobe stupňovania medzinárodného napätia, klimatickej krízy či opäť resuscitovaného antisemitizmu. Predvolebný súboj si žiada viac sociálnych tém. Je pravda, že sú prítomné v programe všetkých štyroch najhorúcejších kandidátov, avšak antisystém ich využíva populisticky a zvyšok kandidátov s nimi pracuje príliš opatrne a striedmo.
Vlažná sociálnodemokratická (ak ju tak možno nazvať) politika vlád pod taktovkou Smeru nikdy nemala ambíciu výraznejšej prestavby spoločnosti a prakticky výhradne sa obmedzovala na pomoc sociálne slabším. Aby demokracia zobrala pravicovým radikálom vietor z plachát, potrebuje zvoliť postup presne opačný, odvážne emancipačný. Apely na obnovu dôvery v spoločnosti a výzvy k morálnej vzpruhe národa boli prekonané prv, než ich prezident Kiska začal z prezidentského paláca prednášať, a autenticitou sa ani zďaleka nepriblížili mravným apelom z úst a pera prvého československého prezidenta T. G. Masaryka. Medzivojnoví socialisti sa k jeho odkazu prihlásili, avšak s konkrétnym plánom na jeho naplnenie. Dnes disponujeme vyumelkovanou formou, ale obsah ideálov znejúcich z pódií na námestiach je príliš rozplývavý.
Dávno nebolo domáce politické dianie označené tak výstižne, ako v emocionálnom Lajčákovom spojení zápecnícka politika. Je jednoduché problémy popierať či ich ignorovať, prípadne si namiesto nich vytvoriť zástupné bojové polia. Skutočná pokrokovosť či reakčnosť kandidáta sa však neprejaví v otázke drog či interrupcií, ale predovšetkým v postoji k nadchádzajúcim technologickým, klimatickým a kultúrnym zmenám. Práve pozíciu prezidenta možno využiť na osvetlenie automatizácie nie ako hrozby, ale ako príležitosti pre lepší život znamenajúci menej času v zamestnaní a súčasne vyšší materiálny štandard života. Práve prezident môže akcentovať nutnosť riešenia bytovej otázky, ktorá svojou pálčivosťou kvári desaťtisíce mladých Slovákov.
Trpkosmiešnym paradoxom je, že autori predvojnového programu československej sociálnodemokratickej ľavice boli voči výzvam nášho nasledujúceho desaťročia jasnozrivejší než súčasní prezidentskí kandidáti. Aj medzi nimi sa nájdu výnimky, avšak u tých, ktorí môžu reálne na Grasalkovičov palác pomýšľať, sa len málo spája politická a hospodárska sloboda ako dve strany tej istej mince. Práve nedeliteľnosť účasti na politickom a ekonomickom živote spoločnosti je tým, čo by malo v predvolebných diskusiách zaznieť najrazantnejšie. Krajná pravica aj v týchto voľbách pomenúva to, čo cítia mnohí: že spravodlivosť a rovnosť sú síce formálne deklarované, ale vo všednom živote málo uskutočňované. Boj proti korupcii ani uistenia o nenahraditeľnosti súčasnej podoby kapitalizmu ako protilátky stačiť nebudú. Potrebujeme prezidenta, ktorý svoju pozíciu využije na citeľné rozšírenie i prehĺbenie nielen politickej, ale i ekonomickej a kultúrnej demokracie. Nezmôže to sám, ale má silu iniciovať diskusiu o predstave ďalekosiahlej prestavby spoločnosti, diskusiu, aká prebieha v mnohých krajinách Západu. Opäť na ňu dozrel čas.
Zdroj ilustračnej fotografie: Gryffindor/Wikimedia Commons
